1. kapitola

Deň svätého Marka 1. Kapitola

(myslím, že sa už každý zžil s geniálnym názvom tejto poviedky, tak prečo to autorka píše pred označenie každej kapitoly a radšej nevymyslí tým kapitolám dáke zmysluplné názvy?)

"Pohnite sa. Musíme už ísť na letisko," zakričala som na všetkých v domove dôchodcov. Určite sú všetci usalašenýííííííííí v izbách a venujú sa svojim polovičkám. Ako inak? Čo sa dá robiť (čiarka) keď v noci nemôžete spať? Možno ako blbec kukať do stropu, (! a, i, aj, ani, alebo, či - pred ne nikdy nejde čiarka!) alebo robiť oveľa zaujímavejšiu vec (= sex?) (Vyzerá to tak!).

"Renesmee, ja som to tvoje „Tata“ počul. Ešte si malá (Akože... ona má 70 rokov a ešte je malá?), ale zasa nie taká malá, aby si ma oslovovala jazykom batoliat; akoby si takto uvažovala, že nie som dostatočne vyspelý na to, že pochopím i reč dospelého človeka, čo ale nie si, lebo si ešte piťavučká!"

(nový odsek) Choď Do prdele oco. Zabudla som naňho, veď je to iba môj otec a na takých nevýznamných ľudí sa často zabúda. Musím si dávať pozor na myšlienky. Viete, on totiž dokáže čítať myšlienky (vieme, veď sme Twilight čítali; za čo nás máš?!). Niekedy to poriadne lezie na nervy. Nemôžete mať ani myšlienky, ani súkromie.

"Aj toto som počul," no nehovorím. Nie, to som vlastne ja nepovedala, aj keď som sa ocitla v uvádzacej vete tejto repliky, povedal ju tato. Som ním sledovaná na každom kroku a v každej chvíli. Až začínam uvažovať, či to neprekračuje medze toho bežného ochranárstva každého otca voči svojej dcére. Voyeur!

Konečne naši vyliezli izieb. A aj ostatní členovia rodiny. Vyzerali mlado. Večne mlado. Nikdy sa nezmenia. Otec sa na mňa smutne pozrel.

"Ale Ness (čiarka) nebuď smutná. Všetko bude v poriadku, uvidíš." V skutočnosti je to 70 rokov, ale môj rast sa komplikuje. V ľudskom živote by som už bola stará babka. Ale ja nie som. Som mladá bábka.

Nastúpili sme do áut. Vyzerali sme komicky. Za sebou išli 4 autá. Dobrý vtip, nie? Idú za sebou štyri autá! Hahahahahahaha! Na letisko sme prišli dosť rýchlo, takže sme mali ešte 10 minút čas (letela už autorka niekedy lietadlom? na letisku treba byť minimálne dve hodiny pred odletom. a prečo vôbec neleteli SVOJIM lietadlom zo SVOJHO letiska? nechcú provokovať Volturiovcov, lebo oni na vlastné letisko nemajú?). Carlise kúpil ešte deň predtým letenky v prvej triede základnej školy ZŠ s MŠ Cinobaňa.

Sadli sme si v hale vedľa seba. Všetci okoloidúci sa na nás obzerali („na nás obzerali“? what the hell? tak buď „po nás obzerali“ alebo „na nás zazerali“!). Potichu som sa zachichotala nad jedným chalanom, ktorý sa na mňa pozeral. Bohužiaľ si nevšimol stĺp a páni tvár spoznala páni stenu. Je skvelé vidieť tie reakcie. Páni!

"Cestujúci do Florencie (čiarka) prosíme, aby sa dostavili do haly B." To je náš let. Zdvihli sme sa, pobrali si svoje veci, čo s nami idú do lietadla. Mamina ma chytila za ruku, aby som sa tu nestratila. Tatko ju chytil okolo pása, no takým spôsobom, že vyzeral ako chlípne prasa. Ach, také romantické. Tatko sa na mňa pozrel. Krátko som sa usmiala a nechala to už tak.

Nastúpili sme do lietadla. Sedačky boli tri vedľa seba. Ja som sedela vedľa oka, mamina v strede a tatko vedľa nej.

"Dobrý deň. Tu je Váš kapitán. Prosíme, aby ste si zapli pásy a odovzdali nám vaše pasy – rozbieham falšovateľský biznis (nemá niekto číslo na toho kapitána? Zišiel by sa mi falošný pas, ak by som niekedy predsa len ušla z domu...). Za krátko vzlietneme, počasie pre let je nepriaznivé. Do Florencie dorazíme o 12 hodín," hrôza pomyslela som si. "prajem príjemný let." Dokončil pilot. Pohodlne som sa usadila v sedačke prvej triedy. Zatvorila som oči a do uší si strčila celú MP3-jku, nielen slúchadlá. Dúfala som, že tým docielim kvalitnejší zvuk. Čo mi akosi nevyšlo, keďže som si tou MP3-jkou zapchala prívod zvuku... ech... čo to zase trepem?

"Vstávaj (čiarka) pozl(a)átko," šepkal niekto vedľa môjho ucha. Nemohol mi šepkať priamo do ucha, lebo mi z neho trčal môj MP3 prehrávač. Chudáčik, úplne som na neho zabudla a tak v mojom uchu strávil dvanásť hodín... Zabručala som ako besný medveď grizly, ktorého ktosi vyrušil zo zimného spánku.

"Vitajte vo Florencii. Vonku je noc, čo by ste si určite nevšimli, kebyže vám to neoznámim, a nepríjemných 20°C ." zahrmotal pilotov hlas. Otvorila som jedno oko, potom druhé. Zívla som. Všetci okolo začali vstávať. Aj otec s mamou. Popreťahovala si kosti (kto? tá Bella?). Postavila som sa a zaradila sa do radu vystupujúcich postupne von z lietadla. Mama ma chytila za ruku ako predtým. Išla predo mnou celá moja rodina. A za mnou iba tatko, ktorého do celej rodiny nepočítam. Dostali sme sa na radu, ako(medzera)náhle som sa dostala pri dvere odfúkol ma teplý vietor (Aj mňa minule skoro odfúkol vietor! Riadne že zafúkalo a ja som sa našla o pár centimetrov ďalej, ako som stála!). Bolo to niečo celkom iné ako v New Yorku, kde sme teraz bývali. (A kde je upršaný Forks? Kto by presťahoval sparklingujúcich upírov do slnečného Big Apple, kde je akurát tak Central Park plný šťavnatých ľudí, nie les plný vegetariánskych chodov = zvierat?) Iba ja chodím do školy. Ostatní sú doma, (← o čiarke pred „alebo“ som predsa už vravela, wrr!) alebo rozlezení po celom svete (Ako to, že sú roztratení po celom svete, veď ešte pred chvíľou Lochnessa tvrdila, že s ňou celú dobu cestuje celá rodina!) (Možnože ich podobne ako Edwiho nepočíta do svojej rodiny...). A tiež niektorí, ktorí si robia v jednom kuse svadby (a tiež niektorí svadbofili... čo?).

Prechádzali sme halou smerom k prepážkam s kuframi. Naše kufre boli v strede várky. Mužská populácia ch zobrala a ženská sa len (na nich) pozerala na dž.

Vyšli sme z letiskovej haly. Pred vchodom čakala limuzína. Carlise otvoril dvere. Postupne sme nasadli. Vo vnútri sedela večné mladá Jane vedľa nej, (! presuňte túto čiarku, prosím pekne, za „Jane“, lebo za seba a svoj tessen neručím!) (Čo je tessen?) (nebezpečný japonský bojový vejár ^^) jej brat, Alec. Cítila som (čiarka) (Že ťa to ešte baví, furt písať tie čiarky...) (Baví, ja som na to úchylná! ^^) ako ma mama pre istotu obalila ako rezeň – do múky, strúhanky a vajca a upiekla ma na ohni, čo horel nad štítom. Hneď som sa cítila bezpečnejšie. Začal na mňa pôsobiť strach z bezpečia. Bude to také ako doteraz, alebo sa niečo zmenilo? (Ak sa to už zmenilo, tak si si tú zmenu už asi všimla, a tým pádom vieš, že to nie je rovnaké ako doteraz, no nie?)

V aute sme išli 1 hodinu. Počas nej mamine uniklo pár syknutí smerom k Jane. Mamina sa totižto učila parselčinu, Jane bola skvelá lektorka. No otec ten hneď zavrčal, on sa zasa podúčal vlkodlačtine od Jacoba a teraz sa ňou chvastal. Je pekné vidieť, že rodina je toto tá správna, kde som sa narodila aj za cenu pár nepríjemností. (← Ehm, o čo sa snaží autorka touto vetou? o.O) (Ona sa nám snaží nenápadne povedať, že pri pôrode nastali nejaké nepríjemnosti = komplikácie a Ness je teraz vo veľmi pokročilom štádiu nejakej choroby, ktorá by jej mala vymývať mozog, ibaže naša „drahá“ Ness už mozog nemá, čiže nevie parselčinu ani vlkodlačtinu a tým pádom si myslí, že sa nenarodila do správnej rodiny, keďže jej otec ovláda vlkodlačtinu a jej mama parselčinu, ibaže sa na nich pozrela a uvidela, že sú tá správna rodina. Asi niečo v tom zmysle...)

Do Volterry som sa nikdy netešila.

"To my ver, Nessie, ani ja." Odpovedal mi tatko na myšlienku.

Ale teraz som sa tešila (tak prečo zavádzaš svojho otca a myslíš si, že sa netešíš?!). Uvidím (sviatok) svätého Marka ešte skôr, než umrie na dnu (A čo za chorobu to vlastne tá dna je?) (http://www.zzz.sk/?clanok=957). Vlastne Marka(medzera)- Marcusa, ktorý sedí ako vzpuchnutá (nani?) žaba vo svútri (skútri?! Marcus na vodnom skútri? alebo „svetri“, Marcus vo svetri?) (Poprípade Marcus, čo na vzpuchnutom vodnom skútri sedí vo svetri.) hradu na tróne. Ehm, že ho už nebolia zuby (Zuby ho nebolia asi preto, lebo ich má umelé (ako Duby)....

"Renesme Carlie Cullenová." Upozornil ma tatko. Nevinne som sa usmiala. Ale aj jemu sa skoro zdvihli kútiky úst do širokého úsmevu. To malé uchichnutie mu však ušlo, veď je upír a tí nemajú také dokonalé zmysly, aby im nič neuniklo.

Prechádzali sme okolo veľkých hudobných skupín (ľudí). Spoznala som dokonca najväčší boyband na svete – SuJu! Všetci boli oblečenýíííííííííííííííí v červených farbách a chystali sa spraviť sépiový remake videoklipu Sorry, Sorry. Oslavujú bezvýznamný sviatok (Podľa mňa majú všetky sviatky svoj význam, keby totižto nemali význam, neboli by to sviatky!). O chvíľu sa stratili všetci ľudia a nahradili ich hradné múry hradného hradu. Začala som sa klepať strachom.

"To bude dobré." Upokojovala ma mamina. Cítila som napätie v celom aute. K tomu ešte Jasper. Chudák, ten tu musí zblázniť sa. A ani sa mu sa nečudujem sa.

Auto samovoľne zastavilo. Mne sa srdce zastavilo. Vonku sa čas zastavil. Všetko sa okolo mňa zastavilo. Šťastie skončilo, zastavilo sa. Začalo napätie, strach, bezbrannosť a už sa nezastavili.

"Aro Vás už očakáva." Oznámil nám Dement-číslo-tri. Jeden z Volturiovskej gardy, keby ste náhodou nečítali Twilight a nevedeli. Jeden szzzzzzzzzzz tých masochyiiiiiiiiiiistických zabijakov. Viedli – pretože tí dementi boli predsa minimálne traja, keď sa tento volal Dement-číslo-tri - nás  chodbou, ktorú som už vedela naspamäť. Dokonca by som ju mohla prejsť aj posliepačky (v preklade: sliepka ide poslepiačky). Otvorili sa posledné dvere. Za pultom, ktoré bolo uprostred miestnosti (... čo?). Stála Giana (aha!). Áno. Nie!  Po nekonečnej dobe (uplynulo sedemdesiat rokov? tak to bola taká deväťdesiatnička, skutočne bolo načase!) sa jej splnil "sen". Premenili ju na upíra.

"Môžete vstúpiť." Prikázala Giana Jane. Vstúpili sme do okrúhlej miestnosti. Miestnosti, kde každý rok počujeme svoje rozsudky šťastia alebo smrti. (To, ako môžu každý rok počuť rozsudok šťastia, ešte približne chápem, aj keď je to dosť divné spojenie, že „rozsudok šťastia“. Ale ako môžu počuť rozsudok smrti? Oni už nie sú upíri, už sú zombíci?) (Vyzerá to tak...)

autorka pôvodného veľdiela: Twilight Mária
glosátorky: Ayamee & Natalica
článok pripravila: Ayamee