2. kapitola

Deň svätého Marka 2. kapitola

"Vitaj, priateľu," pozdravil Aro Carlise (kto je to, preboha, Carlisa?!).

"Aro." Povedalo Carlisovo gesto. Jednoduchý pozdrav a k tomu kývnutie hlavy.

"Vitajte tu všetci." Pozrel sa na mňa tými mliečnymi, zakalenými, červenými (ako mohli byť mliečne i červené? červené mlieko?! O.o) (Ja som už červené mlieko videla... keď som mala záchvat umeleckosti a po celom dome som si porozťahovala temperky a začala som maľovať, ibaže nevydalo a červený štetec som si omylom namiesto do pohára s vodou strčila do pohára s mliekom.) očami.

"Vidím, že Renesme sa nezmenila. Bola by si taká dobrá a podala mi svoju ruku, drahá." Aj keď sa s Arom už dlho poznáme, v podstate od môjho narodenia (aj keď sa poznáte... čo?!). Podala som Arovi ruku, ktorý ju ako každý rok dychtivo chytá (dy-dychtivo chytá? príde mi to hrozne perverzné!) (Aj tebe?). Jeho chladná koža sa dotkla tej mojej.

Sledoval moje myšlienky počas celého roka. Bola pravda, že som mu ich mohla ukázať dotykom mojej ruky a jeho tváre.

Pustil moju ruku a otočil sa na moju matku.

"Drahá Bella. Ak dovolíš, mohol by som si prečítať tvoje myšlienky? Teda, ak dovolíš." Mamine zneistela tvár, no i tak prikročila k nemu. Podala mu svoju ruku. Zavrela oči, aby sa mohla sústrediť a akýmsi neuveriteľne bolestivým spôsobom odstrániť štít zo svojej mysle. Aro jej ruku držal dlhšie ako mne. Po chvíli ju pustil a otočil sa na Edwarda.

"Edward." Oco vedel hneď, čo od neho Aro žiada. Jednoducho mu podal svoju ruku. Navzájom si čítali svoje myšlienky. Obidvaja boli sústredení. Oco mal napnuté ramená a kŕčovito držal svoj postoj a vyzeral ako postihnuté teľa. Aro bol len mierne zhrbený ako Quasimodo. Naraz otvorili oči.

"Zdá sa, že nie je všetko v poriadku," povedal Aro a usmial sa sladko na cukrík, ktorý držal v ruke. Cukrík bol citrónový, takže chutil kyslo. Aro sa na neho sladko usmial z toho dôvodu, lebo si myslel, že ak ho obdarí sladkým úsmevom, cukrík sa tiež stane sladkým. Ibaže sa to nepodarilo, a ten hnusák oco to všetko hodil na mňa. Nahovoril Arovi, že za tú kyslosť môže moja prítomnosť. Našťastie Aro jeho lesť prehliadol, no Otcovu ruku ešte stále držal.

"Rozhodol som sa, že Vám ešte nevzruším kontroly Renesme, ale Vám ich dám 1(-)krát za 5 rokov. To bude akurát. V praPodstate osobnosť má vyvinutejšiu sa z tej väčšej časti sa podobá sa už na nás(medzera)- upírov sa," vyjadril svoje rozhodnutie sa. Medzi (← spolu →) tým pustil ruku tatovi (Tak už zase tato? Veď pred chvíľkou bol ešte oco...).

Caius a Marcus ticho sedeli na svojich citrónoch. Bolo zvláštne nenávidieť Caiusa ako bojuje za moju smrť a za smrť mojej rodiny, do ktorej samozrejme nepočítam tatu, respektíve oca.

"Môžete ísť a prajem príjemné prežitie svätého Marka, snáď ho tá dna nakoniec predsa len nezabije." Zasmial sa Aro. Na Marcusovej tvári sa mihol malý úsmev. Buď sa mi to zdalo, alebo bol smerovaný na mňa. Neisto som mu ho oplatila.

Tento (spolu) krát sme išli inými chodbami. Neboli také chladné ako tie druhé. Veľmi ma mrzí, že sviatok si všetci tak celkom dobre neužijeme. Nenávidím slnko, ibaže naň môžem, (táto čiarka tu čo robí?) iba ja. Ostatní nemôžu, inak by sme nás prezradili. Alice predtým dostala víziu, na ktorej strane námestia nebude také silné slnko (Alice je rosnička!). Bude tam dosť dobrý tieň, kde sa môžu schovať ostatní z rodiny,

Vyšli sme z chodieb na západnej strane námestia Volterry. Bella a Edward sa na seba pozreli. Iba oni vedeli, čo to znamená.

"Kedysi dávno, ešte keď si nebola na svete a ani plánovaná (Lochness predsa nebola plánované decko, tak aké: „ešte keď si nebola ani plánovaná“?!)," začala mamina vysvetľovať, "vtedy som tu musela tvojho otca zachraňovať. Myslel si, že som mŕtva, vtedy som vo Forks, teda presnejšie v La -Push („La-Push“? Loool!) skočila z útesu. Ale logaritmické rovnice nepočítala Alice rada, ktorá prišla na mňa pozrieť, či som ich už ja vypočítala, kvôli svojej vízií, kde som skákala z príkladu na príklad a ani jeden sa mi nepodarilo dopočítať až do konca. No len nepočítala, že tam bude aj Jacob, ktorý mi tie rovnice vyrieši. On je totiž vlkolak(medzera)- presnejšie menič (to, že Ďzejký nie je vlkolak, nech ani nevyťahuje! *naštvaný pohľad*). Keď si sa narodila a išli po nás Volturiových nochsledi, veľmi nám pomohol aj zo svojou smečkou (Tak hádam svorkou, nie?)."

"Nikdy mu to nezaplatím, čo všetko spravil pre nás," prerušil ju oco. „Nebudem na neho predsa míňať svoje peniaze!“

"Mal ťa veľmi rád. (Ďzejký Edwarďocha?! o.O) Ale teraz späť k Volterre. Alice nevidela, že ma vytiahol z vody a zavolala Rose. Tá sa až moc spoliehala na Alicine vízie. Edward sa to dozvedel a išiel do Volterry, pod zámienkou  zabiť sa (určite tam nešiel pod zámienkou zabiť sa, isto by si vymyslel lepšiu – ako napríklad spoznávať krásy historických talianskych budov -, pretože to by ho asi fotrovci nepustili! a i tak to nikomu nijako nevysvetľoval, že tam ide, prosto sa zdvihol a adieu, čiže aké zámienky? pomýliť si termín „s úmyslom“ a „pod zámienkou“, no to je vám už sila!), tým že vyjde na slnko. Ešteže sme to vtedy tiahli s Jacobom spolu a vôbec mi nevadilo, že sa Edward plánuje zabiť, lebo som mala iného. Letela som sem len preto, aby videl, že som v poriadku a je mi s Ďzejkým viac ako dobre. Nemohol uveriť, že som živá. Myslel si totiž, že Ďzejký je pre mňa nebezpečný a kúše." Láskyplne sa na seba oni dvaja pozreli.

"V ten deň som prvý (← spolu, poprosím! →) krát spoznala Ara, Caiusa a Marcusa. Ara som už vtedy fascinovala. Chcel ma premeniť, pretože som bola človek(medzera)- človek, ktorý vie o tomto až veľmi veľa (kvôli tomu ju chcel najprv zabiť, nie premeniť, a vôbec, na čo nám to autorka všetko opakuje a ešte aj s podobnými chybami?!) (evidentne sa nepoučuje z vlastných chýb). Už ako človek som mala schopnosť štítu. Tvojho otca veľmi trápilo, že mi nevie čítať myšlienky. A bola som za to vďačná. (Za čo? Za to, že ho to trápilo?)" Dokončila mama svoj príbeh, keď sme prišli na kraj námestia.

Bolo to krásne. Toľko farieb. Ale prevažne, (← smrť tejto čiarke) iba červená farba (čiže samá červená, to je teda tooooľko farieb!) (Riadne že vlastnú dúhu by si mohla založiť tá červená.). Najviac ma pobavili upírie zuby, čo malo malé dievčatko v ústach. Rozrehohatala (loool, asi fakt zriadim špeciálny slovník pre glosátorky, pretože... loool!) som sa na celé námestie. Väčšina ľudí sa otáčala okolo svojej osi, ale ja som si ich nevšímala. Otočila som sa aj ja a zaútočila som na rodinu. Na tvári im sedeli malí holúbkovia (tá jota v prívlastku preto, lebo je to zosobnenie! vraj koho? si domyslite!), ktorí mali blažené úsmevy. Carlise držal Esme za čierny pás, tak isto aj Jasper Alice, tiež aj Emmet Rose. Najkrajší pár bola mamina a ocino. Toľko mali lásky v očiach. Ibaže im tá láska dlho nevydržala, keďže si uvedomili, že na nich útočím. Zazvonil zvonec a tejto hovadiny nastal koniec...

autorka pôvodného veľdiela: Twilight Mária
glosátorky: Ayamee & Natalica
článok pripravila: Ayamee