Part 5 - Záchranka neprišla, odoperuje Yuuki

Part 5: Záchranka neprišla, odoperuje Yuuki

So Sasukem sme sa konečne udobrili. Hodiny a hodiny milovania vykompenzovali moje slzy a vraždu (ak chcete vedieť, čo sme spravili s blondínkou - zakopali sme ju pod dom ku ďalším). Oro bol prekvapený, keď nás našiel ako ležíme na gauči a navzájom sa pošťuchujeme, resp. si šťucháme kadečo do kadejakých telesných otvorov a to nechcem zachádzať do podrobností.

 

"Ja vás fakt nechápem, najprv sa idete pozabíjať pohľadmi a teraz toto!" vyhlásil, ako nás uvidel sa mlátiť vankúšmi - vlastne ich imitáciou zo železa. Oro tým chcel povedať, že najprv sme sa chceli zabiť len akože, ale teraz už naozaj.

 
Dnes som vstala nejako skoro, o 7:58 miesto ôsmej, pomyslela som si a zbehla dole sa naraňajkovať špendlíky. Raňajky boli už na stole aj s odkazom: "Dostali sme neveľký kšeft, uvidíme sa už ráno". Veď ráno odišli a ráno sa aj vrátia, to sú rýchliky, tí chalani!

 

Podpis tam síce nebol, ale mne došlo, že je to od Sasukeho, určite to nebolo od Ora - že ako to viem? Lebo to tak chcem. Je to predsa moja poviedka! A tak som sa rozhodla, že dnešok bude iba môj. Všetko je totiž iba moje! Aj poviedka, aj dnešok, aj zajtrajšok, aj včerajšok, aj... Sasuke! Najprv som si spravila pedikúru, manikúru, až som prešla na tvár, kde som bola na pochybách, či si urobiť manikúru alebo pedikúru, ale nenašla som tam žiadne nechty, čo moju dilemu vyriešilo, tak som odložila mani/pedi nožničky (tento pojem som sama vymyslela, chutné, nie?) a zamerala sa na niečo iné - vyskúšala som tú tisícku pleťových vôd, no vtedy som ešte nevedela, že Sasuke má i na bandaske s benzínom napísané "pleťová voda" a omylom som si na ksicht dala i to - a ostatok tela som nechala už radšej tak.

 

Vyumývaná, vyvoňaná a skrášlená som len v ružovkastej (fuchsiovej!) nočnej košieľke zbehla do obývačky. Posadila som sa na svoje obľúbené kreslenie - rada som sama sebe pózovala pri kreslení samej seba - a len tak prepínala z jednej pózy do druhej. Zastala som, až keď som uvidela otcovu tvár a začula jeho hlas. Och bože, to je môj foter! Nevidela som ho dva mesiace, ale viete čo? Absolútne nijako ma toto videnie nedojíma. Mám predsa Sasukeho. A keď máte Sasukeho, máte všetko. Od špendlíkov po benzínové pleťové vody. Od tuhého po tekuté, rozumieme sa, všakže?

 

"Tak teraz nám šéf FBI, Suzuki Akira, povie niečo o zadržaní Uchihu Sasukeho," začal redaktor a ja som skamenela na kameň. Oni ho zadržali, YATTA! Nielenže keď som ráno vstala, som zistila, že Sasuke nie je doma, ale ešte ho i ocko zadržal!

 

"Konbawa . Mohli by ste nám potvrdiť správu, že Uchiha Sasuke bol dnes postrelený do malíčka na nohe?" opýtal sa redaktor, ktorému sa za to wapanese už vyhrážali vyhadzovom.

 

"Hai. ja osobne som ho postrelil" odvetil otec, chválil sa takou geniálnou strelou - uvážte, streliť do malíčka v skutočnosti nie je také ľahké, ako to znie! - ešte ďalších desať minút a mne po tváre stiekli prvé slzy radosti.

"Mohli by ste nám o tom povedať viac?"

"Ale pravdaže. Dnes spolu so svojim partnerom vylúpila najstráženejší sejf s diamantmi - špeciálne pre túto udalosť zmenil/a pohlavie. Našťastie som išiel okolo najstráženejšieho sejfu s diamantmi - len tak náhodou, vôbec som naň nemal zálusk! - a uvidel ich. Pri úteku som Uchihu postrelil z blízka a zľava presne do žalúdka, teda, mieril som do žalúdka, ale trafil som ten malíček na nohe. Ani som sa za postreleným nenamáhal bežať, viete, ja som už starý, aj keď na to nevyzerám - máme v rodine vynikajúceho plastického chirurga - a boleli ma kríže a kĺby, veď i tak ďaleko nedôjde. Momentálne je síce na úteku, ale moji muži sú mu na stope. Buď zomrie, kvôli vykrvácaniu alebo ho chytia moji muži. A jeho spoločník nám zmizol, ale aj jeho nájdu moji muži. Moji muži to a moji muži i tamto a moji muži i hentamto a všetko," dokončil otec a vtedy sa otvoril ako dvere.

 

Dnu vošiel Sasuke celyýýýýýýýýý od krvi. Pozrel na mňa a odpadol. Zdesilo ho, že ma videl. To je divné, veď som mala deň pre seba a robila som zo seba človeka celých pár hodín! Mimo toho, dvere zamknuté neboli, ako vidíte, lebo Sasuke by v tomto stave nebol schopný nájsť kľúč, nieto trafiť do kľúčovej dierky a nie si dvere správne otvoriť a keby aj, určite by som počula, ako sa ku mne niekto dobýja. Sasuke ich nechal otvorené, nech si konečne vypadnem - nemal srdce povedať mi priamo, že už ma tu nechce - a mňa ani nenapadlo skontrolovať ich, veď som bola sama *doma*!

 

"Och NIE, ty žiješ!" skríkla som nešťastne a pribehla k nemu. Pomaly som ho zodvihla - viete, chlapec je ako pierko! akú dietu drží? musím sa ho spýtať! - a preniesla na gauč, ktorý som predtým ešte rozložila - tesne pred tým, ako som dobehla ku nemu, nechala som ho chvíľku stáť len tak, aby som ho potrestala. Stiahla som mu tričko a zahľadela sa na jeho sexy hruď a potom i na ranu, aby sa nepovedalo, hoci ma to nezaujímalo.
 

Otec ma vyučil na agenta FBI - on sám študoval pár dlhých rokov na vysokej škole kriminalistiku a do mňa, inteligentnej devy, všetko natlačil za pár týždňov, kým som mala desať rokov - a stará mama Orihime, najlepšia liečiteľka v Soul Society, ma učila liečiť - detto; a môj starý otec, J. English, ma vyučil za debila a jeho učenie sa najviac ukazuje.
 

Prehrabala som sa spomienkami a tým, čo ma naučil otec. takže, rana bol zblízka a zľava (môj dedko nie je Johny English a babka liečiteľka Orihime z Bleachu, preto celkom nechápem tej rane - zblízka zľava? to je aký uhol?) to znamená, že guľka by mala byť na opačnej strane presne na kríž. (Orihime, tasukete - či ako sa to wapenesuje (lol, že "...penes...") -, ja nechápem!) A tak som zobrala nôž, dezinfikovala ho pleťovou vodou - ach do pekla, to bol ten benzín! - a na tom mieste zarezávala pomaly do hĺbky, uvažujúc, koľko by som dostala za jeho vraždu - no vlastne, asi nič.
 

Po pár sekundách dom vzbĺkol od toho benzínu a nešťastne zahodeného ohorku od cigarety (po dobre vykonanej operácii, viď že pacient nezomrie ešte na operačnej sále, resp. na gauči, si vždy zvyknem zapáliť kubánsku cigaru), no našťastie som už videla guľku a vytiahla ju vlastnými prstami. z rany sa valila nová krv, preto som zobrala kysličník (nie je inak "kysličník" zastaralý názov pre oxid?) (ja som sprvu nepobrala, čo autorka myslela pod "kysličník", dokonca keď som robila finálne úpravy pri kamarátke, i jej som sa spýtala, čo to do pekla je, keďže "preto som zobrala oxid" mi znie akosi prihlúpo, ale nevedela ani ona; podľa mňa to nevie ani autorka, len skopírovala dajaký starodávny postup od uja Google!), ku ktorému som sa dostala mávnutím čarovnej paličky (ja som totižto pred tým seriálom z Disney Channelu preferovala klasiku - Harryho Pottera a jeho kúzelnú paličku), a dala ho do rany. Sasuke sa prehol od bolesti na po chvíľu (v preklade cca niečo ako: "veľmi rýchlo, ale iba chvíľu") zastavil krv a to silou vôle. Vatu som dala preč, fakt totiž neviem, kde sa tu vzala, a vydezinfikovala okolie domu, po tom požiari to tu bolo plné tiel zhorených baktérii a mikróbov. Zobrala som (vatové) tampóny (ale ešte nepoužité, veď som vravela, že mi meškajú moje dni) namočené do kysličníku a dala ich do rany a hruď mu obviazala obväzmi. Vyzeralo to smiešne! Akoby na múmiu útočili spermie... Ale asi mám iba bujnú predstavivosť...
 

Podarilo sa, ale bol tu ďalší problém, Sasuke mal vysokú horúčku. Preto som zbehla po vedro ľadovej vody a uterák, ktorý som mu namočila v studenej vode a kládla na čelo. Zrýchlene dýchal, celý horel - ksa, nevšimla som si, že okrem domu vzbĺkol i samotný Sasuke! - a triasol sebou sa. Začínal byť dehydrovaný, čo som ľahko zistila obyčajným letmým pohľadom, babička ma dobre vyučila, preto som zobrala pohár vody a pre seba coca colu a každú minútu mu dala glg vody a sebe glg chutnej coly. Po dvoch hodinách ma už fakt bolela ruka - dávala som mu napiť presne 123-krát! Alebo tak dajak, v matike som nikdy nebola dobrá...
 

Tak som radšej išla nabrať novú vodu do vedra a pohára, aby som poliala všetky sedmokrásky na podobločnici, až som si všimla otvorené vchodové dvere. Zamrzla som. Nevedela som, čo robiť, pretože som mala tisícdvestoprvú a asi aj neposlednú šancu sa odtiaľto dostať a poliať i záhon sedmokrások v predzáhradke - Sasuke na ne vždy zabúdal a mne po všetkých tých filmoch a rečiach o sedmokráskach (a azda aj preto, lebo som už dve zabila) tých kvietkov sem-tam prichádzalo neskutočne ľúto. Položila som vedro aj pohár na zem, a vybrala sa k dverám v duchu plánujúc, že poviem pyšnej starej mamičke o lekárskom hrdinstve, že som takmer zachránila život *úhlavného nepriateľa* môjho otca a zlodeja, až sa odtiaľto dostanem.
 

Pri nich som sa obrátila a pozrela na Sasukeho. Ležal, celý sa triasol, potil a čelo sa mu mračilo. Nechápala som, ako sa v tomto rozpoložení mohol dostať až sem, celá táto budova sa predsa nenachádzala v centre Tokia; alebo...! Mohla som to byť ja, kto ho dostal do takéhoto stavu? Asi áno! To je ale úspech! Bolo mi jasné, že ak odídem, vydrží maximálne deň a zomrie. Bez pomoci iného, nie, bez MOJEJ odbornej pomoci, určite. Odvrátila som pohľad, nechám ho tam, aj so sedmokráskovými horormi a špendlíkmi a chlpatými fuchsiovými putami a blondínkami zahrabanými pod zemou, veru mu tak treba! - a zahľadela sa na mesiac v splne - nuž ale sa skoro zotmelo, ešte predchvíľou bolo prakticky ráno. Nevadí, najmä že bol spln, možno vonku stretnem i Jacoba! Vlkolaka som už dlho nemala! Ale predtým snáď narazím na obchod s parochňami a jednu dlhovlasú mu kúpim, to aby sa na neho dalo pozerať! Prekročila som prah. Ach bože, ako ja trpím!

"Sakura" začula som hlas a obzrela sa. (Sakura... ach bože ľudia, ja sa tak smejem, až mi normálne tečú slzy... toto je... príliš) Sakura? Sakura?! Kde?! A ja že som sa tej mrchy už nadobro zbavila! Mala väčšie prsia ako ja a to ja neznesiem! Veď keď raz budem mať osemnásť...! Zahľadela som sa na Sasukeho, ktorý na mňa hľadel pohľadom bez života.
 

Natiahol ruku: "Yuuki!", a potom ešte raz zopakoval moje meno a znova upadol do bezvedomia.
 

Vtedy som sa spamätala. Žiadna Sakura tam, našťastie, nebola, mal iba halucinácie! Uff!
 

Čo to preboha robím?! Ako môžem byť taká sebecká?! Skutočný priateľ, aj keď zároveň úhlavný nepriateľ vášho priateľa (resp. otca, ale mne bol otec aj najlepším priateľom!), čiže stále priateľ nepriateľa priateľa, ehm, čo som to?... sa pre svojho priateľa vždy obetuje a nenechá ho na pospas smrti! A ja ho mám až moc rada, aby som ho opustila, uvedomila som si a zamkla dvere.
 

Prežili sme toho spolu tak veľa - putá fuchsiovej farby, grupen sex s Orlandom, orlom, Sakurou, Hlasným pozdravom, čo tu chvíľu bol a Orlando s ním tak neočividne neflirtoval, napriek tomu, že mal svoju hadicu... á, jasné, i s hadicou, už mŕtvou blondínou-dominou a áno, aj s dvoma sedmokráskami... Naše spoločné špendlíkové raňajky, večery so sedmokráskovými horormi... Ehm, nie, stále mi z mysle neschádzal ten grupen sex, kašľať na špendlíky (ale časom mi fakt zachutili)!
 

Pristúpila som k Sasukemu a dávala mu piť vodu a vymieňala oblak na čele. Oblaky boli lepšie ako obklady, lepšie sali pot a krv. Celú noc som bola hore a starala sa o neho. Bola som veľmi vyčerpaná, no zakazovala som si oddýchnuť. Chytila som ho za ruku a on ju silno stisol. Srdca mi podskočil(o)a, lebo mám teraz novú nádej. Usmiala som sa a pobozkala ho nežne na pery a upadla som do večného uvoľňujúceho spánku. Ameeen!

autorka pôvodného veľdiela: Honda Civic
glosátorky: Ayamee & Myzarey
článok pripravila: Ayamee