utorok 13. apríla 2010

1. kapitola - Podivné sny


1.kapitola - Podivné sny
 
Prešlo niekoľko dní, čo sa Harry ocitol v minulosti, čo bol ubytovaný v Deravom kotlíku. Len pred hodinou (skorý je...) poslal riaditeľovi Rokfortu, Dippetovi (čiarka) prihlášku. Celé dni rozmýšľal, čo do nej napísať. Nakoniec zvolil sonet na tému "zakázané ovocie najlepšie chutí" a dúfal, že tým v Dippetovi vyvolá záujem. Požičal si sovu od náhodného okoloidúceho, Hedvigu tu nemal. Ona v tomto čase neexistovala a v jednom čase nemohlo byť viac neexistujúcich osôb či zvierat (pochopili ste niekto túto vetu? xD) (ehm, ja aspoň približne chápem mnohým strašidelným veciam – ako napr. synergii, spomínanému paradoxu starého otca, parciálnej derivácii -, ale tamtej vete jednoznačne nie!)

Pocítil na svojich perách niečie cudzie. Bozkávali ho a nedopriavali mu dýchať. (komu vďačím za pokus o jeho vraždu?) Konečne sa smel nadýchnuť. (a kto ju nedokončil?!) Pozrel sa nad seba. Jediné (čiarka) čo videl (čiarka) bola vysoká postava obklopená tieňom. Okamžite sa zodvihol a vydal sa k nej. Skôr (čiarka) než mohol uvidieť jej identitu (preboha, nemohla autorka použiť iný výraz?), ho obklopila tma.

Prebudil sa a chytil sa za pery. Nedokázal si ten sen vysvetliť, bolo to pre neho tak skutočné a zároveň neskutočné. (?)

Kto bola tá osoba? pýtal sa sám seba básnickú otázku. Odpoveď nepoznal – pretože to bola básnická otázka.

Na ďalší deň mu prišiel list z Rokfortu (tí sú ale rýchli!). Riaditeľ Dippet ho okamžite prijal, keď zistil jeho dobré výsledky. V tejto dobre boli dobré aj tie jeho (vzhľadom na to, že je tam to slovko "aj", musím sa spýtaj, o ČÍCH výsledkoch je tu ešte reč?) (a mňa by ešte zaujímalo, odkiaľ mal Harry dáke výsledky, keď v danom čase doteraz neexistoval? to muselo byť veľa čarovania – nájsť vhodnú obeť a upraviť jej pamäť, aby si myslela, že bola Harryho súkromným učiteľom a dala Dippetovi potrebné referencie a dobré výsledky. Harry, ako obyčajný šiestak (či piatak či koľkaták vlastne je), by to istotne zvládol!).

Usúdil, že je na čase si ísť nakúpiť potrebné veci do školy, tak sa vybral do Šikmej uličky.

Po ceste zistil, že je 20.8. od nič netušiacich ľudí (pýtal sa ich na dátum a oni ho vedeli – tak ako mohli byť nič netušiaci?).

Našťastie si zobral zo "svojho času" dosť peňazí. A keby mu chýbali, vie si ich vyčarovať, nemal by síce – falšovanie peňazí je proti zákonom i v čarodejníckom svete -, ale je to súčasť jeho úlohy, ktorú musí splniť.

Šikmá ulička vyzerala presne tak, ako si ju pamätal z nižších ročníkov, v posledných rokoch sa do nej ľudia báli vkročiť, keď sa Voldemort vrátil, už nikde nebolo bezpečne, všetci sa báli.

Všade boli teraz štebotajúce davy ľudí kupujúc si rôzne veci, ( smrť tejto čiarke!) či pomôcky do školy (nebáli sa tí ľudia náhodou pred chvíľou?) (vtedy autorka asi vravela o prítomnom čase – veď poznáme tie jej skoky v A) deji; B) typoch rozprávača a teraz i C) v časoch...).

Najprv sa vybral do obchodu s hábitmy (wtf!?), potom sa zastavil ešte vo všetkých potrebných obchodoch (tu už autorka nejde vypichovať, ktorých konkrétne? Prečo potom tak zdôrazňovala tie habity? čo je na obchode s habitmi lepšie ako napr. na obchode s učebnicami?), kde si nakúpil veci do školy. Nakoniec sa zastavil pri obchode s ceduľou: Zvieratá všetkých druhov, veľkostí a tvarov. Spomenul si na Hedvigu, nechcel smútiť, tak zahnal myšlienky na svoju sovu snežnú do kúta a vstúpil do obchodu (pretože nesmútiť za niečím, čo ste mali tak radi, je takéto jednoduché!) (ty kokso, tak ma napadá – nezomrela Hedviga náhodou v poslednej knihe? zdá sa mi, že som bola na Rowlu nesmierne nasratá, že ju zabila! *slzy na krajíčku*). Všade naokolo sa ozývali rôzne zvuky, ktor(ý zvieratá vydávali. Ťukanie, mňaukanie, škriabanie, vŕtanie, mľaskanie, brechanie, dupanie, skákanie...

Prechádzal okolo mnoho zvierat, žiadne ho nezaujalo. Jedny boli príliš chlpaté, druhé príliš operené, všetky boli prosto nudné. Nebolo tam nič zaujímavé ako napr. jednorožec alebo drak. Vedel, že by si mal kúpiť nejakú sovu, aby mal čím posielať poštu, no potom si spomenul, že by ju nemal komu posielať - sovy, ktoré posielajú poštu do budúcnosti, totiž ešte neboli objavené.

Ako tak prechádzal obchodom, niečo započul.

Syčanie. (ach, áno! Ešte syčanie sa tam ozývalo...)

Had. pomyslel si a otočil sa. Uvidel (čiarka) ako sa na neho jeden had pozerá a syčí, nerozumel mu, v obchode bol veľký hluk. Podišiel k nemu bližšie.

,,Poď sem, cítim, že ty mi rozumieš," zasyčal had.

,,Ako to môžeš vedieť?" zasyčal zaskočený Harry, nikto si ich "komunikáciu" nevšimol.

,,Cítim v tebe polku – to je taký ten tanec, veď vieš," a had mu hneď aj na ukážku zakrepčil, "Máš v sebe niečo z tanečnej moci Salazara Slizolina,"

,,Chceš tým povedať, že si ho poznal? Mali ste blízky vzťah? Povedz, ako sa má starý Lazar?"

,,Nie, ale moja rodina áno, čarodejnícky hady (To nie je preklep! Pozor, to je nový druh hadov!) žijú oveľa dlhšie ako obyčajný,"

,,A čo odo mňa chceš?"

,,Chcem (čiarka) aby si mi pomohol sa stretnúť s mojou mamou," (aký dojemný príbeh! Harry pomôže nájsť hadovi svoju rodinu! *smrká do vreckovky*)

,,A ty vieš, kde je?" (keby to vedel, chcel by pomoc od tejto Mary Sue?)

,,Všetci hady (tak buď "všetky hady" alebo "všetci hadi" – aj keď to nie je gramaticky správne) z našej rodiny boli od začiatku po boku Slizolina, keď zomrel, boli u jeho potomka, preto je moja mama u najmladšieho potomka Slizolina,"

Počkať! Veď to by mal byť Voldemort! Pomyslel si.

,,U Toma Riddla," konštatoval Harry.

,,Presne tak, prosím, zober ma za ňou,"

,,Dobre, a aké je tvoje meno?"

,,No moment,"začal had rozmýšľať nad tým, akože sa to vlastne volá – čarodejnícke hady boli predsa staré, kto si mal po tých stáročiach pamätať také maličkosti, ako napr. vlastné hadie meno?

Harry sa usmial, pretože nepostrehol, že to had len premýšľa a myslel si, že sa už dozvedel jeho meno.

Od toho dňa mal hada Momenta, s ktorým si rozumel. Boli najlepší kamaráti – všetko robili spolu! Chodili spolu nakupovať, do kaviarní a najväčšiu radosť mali, keď mohli strašiť deti na plavárni.

Dni ubiehali a školský rok sa blížil. (nečakane)

Ani sa nenazdal a znova stál pred veľkou červenou lokomotívou (nebývala fialová?). Neubránil sa úsmevu. I keď vedel, čo(medzera!)ho čaká tam, kde ho vlak odvezie, tešil sa, že ho zase vidí (akože ten vlak? Veď už ho videl... takže už môže ísť domov, nie?).

Usadil sa v kupé a pozoroval cestu. Ani si nevšimol, že niekto vstúpil dnu.

,,Nováčik, že? (koľko je aktuálne študentov v Rokforte, že si ich dotyčný všetkých pamätá, aby medzi nimi určil prišelca? sedem, osem?) Do ktorej fakulty myslíš, že pôjdeš?" spýtal sa niekto, ten hlas mu bol povedomý. Okamžite sa otočil. To (čiarka) koho uvidel ho nepotešilo. Medzi dverami stál Tom Riddle, ten pre ktorého sem musel isť (dĺžeň si zabudla, moja!).

Hlavne to nepokaz! Alebo aspoň nie hneď na začiatku. Neskôr to už bude v pohode.

,,Áno, som. A už od začiatku sa mi páčil Slizolin, tá fakulta ma zaujala," povedal Harry s obtiažou. Ťahanie medových motúzikov popod Tomov nos bolo také ťažké! Asi by mal prejsť na niečo jednoduchšie. Napríklad flirtovanie...

(nový odsek) Tom prikývol. ,,To ma teší. Ja Som si v Slizoline tiež našiel svoje teplé miestečko. Tom Riddle," podal mu ruku. (Áno, áno, typicky priateľský Tom Riddle osobne!)

,,Harry Potter."

Celú cestu sa rozprávali, keby Harry nevedel, čo szzzzzzzzzzzz Toma Riddla bude, nikdy by nepovedal, že on bude niekedy taký zlý. Teda (čiarka) až keď prehliadol ten jeho celkom chladný hlas, ale väčšina študentov Slizolinu ho taký mala. Všetci, ktorí sa dostali do Slizolinu, totiž automaticky mali chladný hlas. Snape (a i ten, kto bol vedúcim tej fakulty v minulosti) ich totiž kŕmil ľadom.

Prezliekli sa do hábitov a o malú chvíľku už vystupovali z vlaku na nástupišti v Rokwille.

Nastúpili do kočov a nechali sa odviezť k hradu. Pri veľkej sieni ho zastavila červenovlasá žena s tvrdými rysmi. Tvár mala oválneho tvaru, pery stiahnuté do úzkej čiarky, čím mu veľmi pripomínala profesorku McGonagallovú. (odkedy je McGonagallka červenovlasá? Nevravím, že sa autorka mýli (hoci by som sa nedivila), ale ja som mala pocit, že ich má tmavé – a nie len kvôli filmu)

,,Vy budete určite ten nový študent, Harry Potter," oslovila ho.

,,Áno, to som," prikývol Harry.

,,Dobre, počkajte tu na profesora Dumbledora, ktorý privedie prváčikov, s nimi pôjdete do Veľkej siene na triedenie do fakúlt (ja vám neviem, mne to prestupovanie zo školy do školy, resp. od súkromného učiteľa do Rokfortu príde také absurdné! nevravím, že niekto nemôže len tak prestúpiť na inú školu v piatom ročníku alebo podobne, ale... to tam len tak vezmú kedykoľvek kadekoho do ktoréhokoľvek ročníka?) ," povedala mu.

Prikývol.

O niekoľko minút sa na schodišti objavil Albus Dumbledore s hŕbou prváčikov. Bol viditeľne mladší, ale stále sa podobal na toho človeka, ktorého Harry poznal a na toho, kto ho sem poslal. (jasné, že sa podobal, oni boli tak trochu akoby v príbuzenskom vzťahu, vieš?)

,,Harry Potter, však?"

,,Áno," povedal už po niekoľký ( spolu ) krát.

Dumbledore prikývol, otvoril dvere do veľkej siene a s celým zástupom prvákov a jedným novým študentom vstúpil dnu.

Všetci zastali pred stoličkou s triediacim klobúkom. On odspieval svoju každoročnú pieseň o vlastnostiach jednotlivých fakúlt, potom sa postavil riaditeľ Dippet:

,,Chcel by som vás len oboznámiť s tým, že k nám tento rok pribudne okrem prváčikov ešte jeden nový študent a to Harry Potter, ktorý mal doteraz súkromného učiteľa," povedal so všetkou pompéznosťou túto podstatnú informáciu – že na scénu konečne prišiel samotný gary stue -, ktorú potrebovala jednoznačne vedieť celá škola, a posadil sa. Všetci si už všimli nového študenta, ktorý prevyšoval medzi prváčikmi.

Triedenie sa začalo...

...,,Harry Potter," posadil sa a čakal, čo mu triediaci klobúk povie.

,,Hm, je to ťažké, kde ťa len poslať,"

,,O tom rozhoduješ ty,"

,,Ani nie. Máš na výber len dve možnosti (a ja že sú na Rokforte fakulty štyri...), Chrabromil a Slizolin,"

,,Dobre vieš, kde by som chcel a kde musím,"

,,Máš to ťažké, ale neskôr pochopíš, že toto je pre teba a tvoje srdce najlepšie, SLIZOLIN!"

Síce nepochopil čas poslednej vety (Harry, netráp sa, ani slečna Ayamee nechápe a to je náhodou inteligentná, čiže v tebe (ani v slečne Ayamee) to nebude, zvalila by som to skôr na istú tetu Jaskyňu...), no radšej na to nemyslel, prisadol si za potlesku k slizolinskému stolu.

Niekoľkí študenti sa s ním privítali, iní ho ignorovali, alebo len sledovali. (nebola im divná tá jazva na jeho čele? Alebo ju pri cestovaní časom akože stratil?) (Pri cestovaní časom jednoznačne stratil mozog, tak možno pošla i celá hlava, preto si tú jazvu nemali ako všimnúť...) Blízko neho sedel aj Tom. On bol szzzzzzzzzzzzzzzz tých, ktorýíííííííííííííí ho sledovali, no keď sa na stoloch objavilo jedlo, odvrátil svoj pohľad. Bol veľmi ale veľmi hladný a preto sa radšej ihneď vrhol na svoje obľúbené kura na citrónoch – bál sa, že mu ho niekto ukradne.

Po večery (!!!) sa s ostatnými jeho spolužiakmi vybral do slizolinskej klubovne, kde povedala jedna jeho spolužiačka heslo ,,Čistá krv," a všetci stúpili dnu. (To heslo tam mali päťdesiat rokov? Lebo náhodou viem, že to isté heslo bolo aj v dvojke!)

Harry sa posadil do kresla pri krbe, kde obvykle sedával s Ronom a Hermionou a pozoroval oheň. (A Harry si zrejme neuvedomil, že je v inej fakulte a tým pádom aj v inej klubovni, a preto nemohol sedieť v rovnakom kresle...) Keď na neho začala liezť únava, postavil sa a vybral sa k chlapčenským spálňam. Vstúpil do dverí s označením 6.(medzera)ročník. Jeho kufor bol postavený pri posteli, ktorá bola pri okne. V izbe okrem neho nikto nebol. Vybalil si veci, prezliekol sa do pyžama a ľahol si.

Niekto ho pritlačil k stene, objímal ho. Neznáma osoba vyhľadala jeho pery a obdarila ich bozkom. Neznáme pery sa odsali od pier chlapca pritlačeného na stene a pritiskli ("pritisknúť" = pritisnúť tiskom) sa na jeho krk. Zelenookému chlapcovi unikol vzdych. Čierno.

Harry sa celý spotený prebudil, všetci jeho spolužiaci spali, nikoho našťastie neprebudil. Takýto vzrušený by sa totiž isto na niektorého z nich vrhol.

Už zase podobný sen, tá istá osoba, to nie je normálne! Nevedel si to vysvetliť. (a ako vedel, že to bola tá istá osoba? Mohla to byť aj iná osoba – veď obe boli neznáme)

Ale páčilo sa mu to, to nemohol poprieť, i keď to bol len sen, možno len sen. A možno to bola halucinácia či predtucha. Pri takejto postave by to nebolo nič nezvyčajné.


autorka pôvodného veľdiela: Jaskyňa
glosátorky:
Ayamee & Crazy
článok pripravila: Ayamee



2 komentáre:

Čo si nám želáš oznámiť?